Prečo repasujeme historické kávovary
Hovoríme na rovinu: práca to nie je ťažká. Je to však neuveriteľná piplačka, všetko dlho trvá, na všetkom si musíte dať záležať, musíte byť neuveriteľne dôkladný, náhradné diely si občas vyrobíte sami, šediviete pri tom, nadávate, prekonávate svoje hranice, no na konci ste spokojný. Keď vidíme historický kávovar, ktorý pred pár dňami, týždňami ležal zapadnutý prachom s hrdzavejúcim srdcom, ako teraz stojí sťa rytier v lesklej zbroji, máme obrovskú radosť.
Na začiatku sme do toho pustili z prostej lásky ku káve a kaviarenským technológiám. Je prirodzené, že keď niečo zbožňujete a žijete tým denno-denne, chcete o tom vedieť čo najviac. A práve história vám dokáže odovzdať viac ako súčasnosť. Staré technológie vám prezradia o živote milovníkov kávy pred 30, 40, 50 rokmi viac, ako najmodernejší kávovar.
Čím viac historických strojov nám prešlo rukami, tým lepší výsledok prišiel. Niektoré kávovary vyzerali dokonca tak dobre, že klienti s iskričkou v očiach vraveli, že taký musia mať aj vo svojej prevádzke. A keď nie taký, tak aspoň podobný. Aj preto historické kávovary môžete nájsť tiež v hoteloch, kaviarňach či reštauráciach, napríklad krásny stroj Victoria Arduino Venus Bar s orlom zdobí kaviareň na zámku Orlové. Radi vám z neho pripravia espresso.
Kde sme začali hľadať historické kávovary
Hľadať talianske historické kávovary na slovenských povalách by nám zrejme veľa úspechu neprinieslo. A tak sme sa rozhodli vydať priamo k zdroju, lenže bez siete a talianskej spojky stála pred nami neľahká úloha: ako, kde, od koho, za koľko? Jednoduché riešenia sú však často najefektívnejšie: začali sme hľadať na talianskom ekvivalente Bazošu. Zamerali sme sa na značky, ako spomínaná Victoria Arduino, Faema či Gaggia.
Keď sme videli prvé výsledky vyhľadávania, srdce nám začalo biť ako po dvoch doppiach na ex. Tam, kde iní videli staré haraburdy, my sme videli ozajstný poklad. Lenže dorozumieť sa s Talianmi po anglicky či nemecky nie je úplne jednoduché. Hlavne, keď chcete s nimi obchodovať. Začali sme teda hľadať človeka, ktorý sa s miestnymi dohodne a zároveň bude rozumieť aj nám. Našli sme Slováka, Lucciana, ktorý nám s tým pomohol. Zrazu sme mali v sklade desiatky historických kávovarov a logicky prišla otázka: „No dobre, ale čo s nimi?“
Keď niečo robiť, tak poriadne
Skúsenosti sme mali iba s novšími modelmi, aj pre nás bol repas historických kávovarov veľkou neznámou. A zároveň veľkou výzvou, z ktorej sme sa tešili. Stroje boli vo väčšine prípadov v žalostnom stave – zhrdzavené, zavápnené, zanesené, nefunkčné elektrické spoje. Povedali sme si, že ak to chceme robiť, tak jedine poriadne. Našli sme nového zamestnanca, ktorý sa špecializoval iba na historické kávovary a rovnako ako my, učil sa za pochodu.
Začali sme tým, že sme historický kávovar úplne rozobrali, vyčistili, zistili, čo treba nahradiť, čo funguje a čo musíme vyrobiť sami. Pretože hľadať náhradný diel na stroj, ktorý sa vyrábal pred desiatkami rokov, nie je také jednoduché ako kúpiť nabíjačku na smartfón. Nasledovali hodiny leštenia, zvárania, pájkovania a ďalšej mravenčej práce. Pri jednom kávovare sme strávili približne 200 hodín práce, no výsledok nám hovoril, že išlo o skvelú investíciu. Keď vás niečo živí, ste radi, ak môžete svojmu remeslu vrátiť niečo späť. Repas historických kávovar považujeme teda aj za akúsi splátku nášho dlhu svetu kávy, zároveň však dúfame, že túto „hypotéku“ neprestaneme nikdy splácať.
Tento článok vznikol ako úvod do seriálu, v ktorom si detailne predstavíme, ako vyzerá repas jednotlivých kávovarov. Tešiť sa môžete na stroje Victoria Arduino – Venus Bar, Gaggia – America a Faema – Lambro. Ak máte rovnaké nadšenie pre historické kávovary ako my, nenechajte si ujsť nasledujúce články na našom blogu. V prípade, že na vašej povale či v garáži stojí podobný stroj a neviete, čo s ním, určite nás neváhajte kontaktovať.
