Káva je veda aj umenie
V roku 1945 vznikla v Miláne spoločnosť Fabbrica Apparecchiature Elettro Meccaniche e Affini, alebo aj skrátene Faema. Za jej zrodom stál Carlo Ernesto Valente, ktorého cieľom bolo, aby značku poznali ako svetového lídra v oblasti výroby kávovarov. Lídra, za ktorého hovorí úspešná minulosť a oplatí sa ho počúvať, keď rozpráva o budúcnosti. Po takmer trištvrte storočí môžeme povedať, že sa mu to podarilo.
Faema považuje prípravu kávy za vážnu vec: ide predsa o vedu a umenie zároveň. Kávu musíte študovať, pochopiť a ak je následne pripravená so starostlivosťou, akú si zaslúži, až vtedy získate potešenie z obyčajného espressa. Roky po druhej svetovej vojne priniesli ekonomický boom, aj vďaka ktorému dosiahlo ľudstvo veľké veci, napríklad začiatkom 60. rokov 20. storočia prvé lety do vesmíru. Alebo zostrojenie kávovaru Faema – Lambro.
Historický kávovar Faema – Lambro
Faema bola a aj doteraz je známa vďaka svojej vynikajúcej tepelnej stabilite a model Lambro nebol žiadnou výnimkou. O to väčším prekvapením môže byť fakt, že väčšina kusov nebola elektrických, ale na plyn. V tom čase ešte elektrická sieť nebola taká stabilná a silná ako dnes, takže plyn sa javil ako spoľahlivejšie riešenie. Navyše s Faema – Lambro ste si mohli pripraviť kávu aj na poli či pláži.
Tento historický kávovar nemal motor ani čerpadlo, človek musel zatlačiť silnú strunu, ktorá suplovala funkciu čerpadla, aby si mohol pripraviť kávu. Hoci išlo o primitívne riešenie, bolo výborne funkčné a spoľahlivé. Na druhej strane, ak ste pracovali ako čašník v talianskej kaviarni a obsluhovali ste Faemu – Lambro, nadreli ste sa ako furmanský kôň. Až nasledujúci model, Faema – E61 Legend dostala do vienka čerpadlo, pri ktorom vo svete kávovarov išlo o prelomové riešenie.
Ako prebiehal repas Faema – Lambro
Keby sme si mohli tipnúť, povedali by sme, že naša Faema – Lambro strávila bez náznaku pozornosti svojho majiteľa v pivnici 20 rokov. Celá bola hrdzavá, zatečená, skrutky skorodované. Keď sme ich začali vyťahovať, boli zatiahnuté tak, že hneď niekoľko z nich to vzdalo a odtrhlo sa. I to bol dôvod, prečo sme sa v priebehu repasu rozhodli použiť nerezové skrutky.
Postup bol prakticky rovnaký ako repas Victoria Arduino – tiež sme celý stroj rozobrali do poslednej súčiastky, tu sme však mali jednoduchšiu prácu vďaka lepšej dostupnosti manuálov a zdrojov informácií. Všetko sme vyčistili – čo išlo – niečo sme vyrobili nanovo, pretože získať náhradné diely je prakticky nemožné. Najviac nám dala zabrať páka, ktorá bola neuveriteľne zanesená a vymeniť sme museli aj silnú pružinu. Rovnako sme nahradili bojler, ktorý držal pokope iba silou vôle.
Tento historický kávovar po repase však tentokrát nešiel do hotelu či kaviarne, chvíľu sme sa z neho tešili v dielni a robili si na ňom kávu, potom zaujal čestné miesto na výstave v našom Espressophille Labe, kde robíme školenia. Pokojne si ho príďte obzrieť, spoločne s ostatnými kúskami, budeme radi.
